Článok 41 je založený na existencii Únie, ktorá je založená na zásade právneho štátu, a ktorej charakteristické znaky boli rozvinuté v judikatúre obsahujúcej okrem iného dobrú správu vecí verejných ako všeobecnú právnu zásadu (pozri okrem iného rozsudok Súdu z 31. marca 1992 vo veci C-255/90 P, Burban, Zb. 1992, s. I-2253, ako aj rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995 vo veci T-167/94 Nölle, Zb. 1995, s. II-2589 a z 9. júla 1999 vo veci T-231/97 New Europe Consulting a. i., Zb. 1999, s. II-2403). Vyjadrenie tohto práva v prvých dvoch odsekoch vyplýva z judikatúry (rozsudok Súdu z 15. októbra 1987 vo veci 222/86 Heylens, Zb. 1987, s. 4097, bod 15, rozsudok z 18. októbra 1989 vo veci 374/87 Orkem, Zb. 1989, s. 3283, rozsudok z 21. novembra 1991 vo veci C-269/90 TU München, Zb. 1991, s. I-5469), ako aj rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 1994 vo veci T-450/93 Lisrestal, Zb. 1994, s. II-1177, z 18. septembra 1995 vo veci T-167/94 Nölle, Zb. 1995, s. II-2589) a pokiaľ ide o povinnosť odôvodniť rozhodnutia na článku 296 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pozri tiež právny základ v článku 298 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na prijatie legislatívnych aktov v záujme otvorenej, efektívnej a nezávislej európskej administratívy).

Odsek 3 opakovane priznáva právo v súčasnosti zaručené v článku 340 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odsek 4 opakovane priznáva právo v súčasnosti zaručené v článku 20 ods. 2 písm. d) a v článku 25 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V súlade s článkom 52 ods. 2 charty sa tieto práva uplatňujú za podmienok a v rámci obmedzení vymedzených v zmluvách.

Právo na účinný prostriedok nápravy, ktorý je dôležitým aspektom tejto otázky, je zaručené v článku 47 tejto charty.