Tento článok zodpovedá článku 1 Dodatkového protokolu k EDĽP:
`Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.`
Ide o základné právo, ktoré je spoločné pre všetky národné ústavy. Bolo mnohokrát opakovane uznané judikatúrou Súdneho dvora, prvýkrát v rozsudku Hauer z 13. decembra 1979 (Zb. 1979, s. 3727). Znenie sa modernizovalo, ale v súlade s článkom 52 ods. 3 je význam a rozsah tohto práva rovnaký ako práva zaručeného EDĽP a obmedzenia nesmú prekročiť tie, ktoré sú v ňom ustanovené.
Ochrana duševného vlastníctva, ktorá je jedným z aspektov vlastníckeho práva, je výslovne uvedená v odseku 2 z dôvodu jej narastajúceho významu a sekundárnej legislatívy Spoločenstva. Duševné vlastníctvo sa nevzťahuje len na literárne a umelecké vlastníctvo, ale okrem iného aj na práva z patentov, práva z ochranných známok, ako aj príbuzné práva. Záruky ustanovené v odseku 1 sa primeraným spôsobom vzťahujú na duševné vlastníctvo.