Účelom článku 52 je ustanoviť rozsah pôsobnosti práv a zásad charty a upraviť pravidlá na ich výklad. Odsek 1 sa zaoberá režimom obmedzenia práv. Formulácia vychádza z judikatúry Súdneho dvora: `... podľa ustálenej judikatúry môžu byť obmedzenia uvalené na výkon základných slobôd, najmä v rámci spoločnej organizácie trhu za predpokladu, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom vo všeobecnom záujme, ktoré sleduje Spoločenstvo, a nevytvárajú, s ohľadom na tieto ciele, neprimerané a neodôvodnené prekážky podkopávajúce samotnú podstatu týchto práv` (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, bod 45). Odkaz na všeobecné záujmy uznané Úniou zahŕňa tiež ciele uvedené v článku 3 Zmluvy o Európskej únii a iné záujmy chránené osobitnými ustanoveniami zmlúv, ako je článok 4 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, článok 35 ods. 3 a články 36 a 346 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Odsek 2 odkazuje na práva, ktoré už boli výslovne zaručené v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva a uznané chartou a ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v zmluvách (najmä práva vyplývajúce z občianstva Únie). Vysvetľuje, že tieto práva stále podliehajú podmienkam a obmedzeniam vzťahujúcim sa na právo Únie, na ktorom sú založené, a ktoré sú ustanovené v zmluvách. Charta nemení systém práv, ktorý bol vymedzený Zmluvou o ES a ktorý je prevzatý v zmluvách.
Cieľom odseku 3 je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi chartou a EDĽP ustanovením pravidla, že v rozsahu, v akom práva podľa tejto charty zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, ich zmysel a rozsah, vrátane prípustných obmedzení, je rovnaký ako v prípade práv ustanovených EDĽP. Uvedené najmä znamená, že zákonodarca musí pri stanovovaní obmedzení pre tieto práva dodržiavať rovnaké normy, aké vyplývajú z podrobnej úpravy obmedzení ustanovených v EDĽP, ktoré sa preto vzťahujú na práva zahrnuté v tomto odseku bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie.
Odkaz na EDĽP sa vzťahuje na dohovor a jeho protokoly. Zmysel a rozsah zaručených práv je ustanovený nielen znením týchto právnych nástrojov, ale aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Posledná veta odseku umožňuje Únii zaručiť širšiu ochranu. V každom prípade, úroveň ochrany zabezpečená chartou nemôže byť nikdy nižšia ako úroveň, ktorá je zaručená EDĽP.
Charta nebráni možnosti členských štátov využiť ustanovenie článku 15 EDĽP, ktorý umožňuje výnimky z práv zaručených EDĽP v prípade vojny alebo iného verejného ohrozenia štátnej existencie v prípade, keď prijímajú opatrenia v oblasti národnej obrany v prípade vojny a na udržanie poriadku v súlade s ich povinnosťami upravenými v článku 4 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a v článkoch 72 a 347 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Zoznam práv, ktoré môžu byť v tomto štádiu, bez dopadu na možný vývoj práva, právnych aktov a zmlúv, považované za zodpovedajúce právam v EDĽP v zmysle odseku 3, je uvedený nižšie. Neuvádza opätovne práva, ktoré sa dopĺňajú k právam uvedeným v EDĽP.
1. Články charty, ktorých zmysel a rozsah je rovnaký ako v prípade zodpovedajúcich článkov EDĽP:
- článok 2 zodpovedá článku 2 EDĽP,
- článok 4 zodpovedá článku 3 EDĽP,
- článok 5 ods. 1 a 2 zodpovedá článku 4 EDĽP,
- článok 6 zodpovedá článku 5 EDĽP,
- článok 7 zodpovedá článku 8 EDĽP,
- článok 10 ods. 1 zodpovedá článku 9 EDĽP,
- článok 11 zodpovedá článku 10 EDĽP bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek obmedzenia, ktoré môže právo Únie uplatniť na právo členských štátov na zavedenie povolení uvedených v tretej vete článku 10 ods. 1 EDĽP,
- článok 17 zodpovedá článku 1 Dodatkového protokolu k EDĽP,
- článok 19 ods. 1 zodpovedá článku 4 Protokolu č. 4 k EDĽP,
- článok 19 ods. 2 zodpovedá článku 3 EDĽP v zmysle výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva,
- článok 48 zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP,
- článok 49 ods. 1 (s výnimkou poslednej vety) a ods. 2 zodpovedá článku 7 EDĽP.

2. Články, ktorých zmysel je rovnaký ako v prípade zodpovedajúcich článkov EDĽP, ale ktorých rozsah je širší:

- článok 9 upravuje rovnakú oblasť ako článok 12 EDĽP, ale jeho rozsah pôsobnosti môže byť rozšírený o ďalšie formy manželstva, ak sú tieto formy zavedené vnútroštátnymi právnymi predpismi,
- článok 12 ods. 1 zodpovedá článku 11 EDĽP, ale jeho rozsah pôsobnosti je rozšírený na úroveň Európskej únie,
- článok 14 ods. 1 zodpovedá článku 2 Dodatkového protokolu k EDĽP, ale jeho rozsah pôsobnosti je rozšírený tak, že upravuje prístup k odbornému vzdelávaniu a príprave a ďalšiemu vzdelávaniu,
- článok 14 ods. 3 zodpovedá článku 2 Dodatkového protokolu k EDĽP s ohľadom na rodičovské práva a povinnosti,
- článok 47 ods. 2 a 3 zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP, ale obmedzenie určovania občianskych práv a povinností alebo obvinení z trestných činov sa neuplatňuje v súvislosti s právom Únie a jeho vykonávaním,
- článok 50 zodpovedá článku 4 Protokolu č. 7 k EDĽP, ale rozsah jeho pôsobnosti je medzi súdmi členských štátov rozšírený na úroveň Európskej únie,
- nakoniec, občania Európskej únie nemôžu byť považovaní za cudzincov v rozsahu pôsobnosti práva Únie v dôsledku zákazu akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti. Obmedzenia, ktoré ustanovuje článok 16 EDĽP v súvislosti s právami cudzincov, sa na nich preto v tomto rámci nevzťahujú.
Pravidlo výkladu uvedené v odseku 4 je založené na formulácii článku 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii s náležitým zreteľom na spoločné ústavné tradície, ktorými sa riadi Súdny dvor (napr. rozsudok z 13. decembra 1979 vo veci 44/79 Hauer, Zb. 1979, s. 3727; rozsudok z 18. mája 1982 vo veci 155/79 AM&S, Zb. 1982, s. 1575). Podľa tohto pravidla, ktoré sa uprednostňuje pred rigidným prístupom `najmenšieho spoločného menovateľa`, by mali byť dotknuté práva charty vykladané spôsobom zaručujúcim vysokú mieru ochrany, ktorá je náležito prispôsobená právu Únie a je v súlade so spoločnými ústavnými tradíciami.
Odsek 5 vysvetľuje rozdiel medzi `právami` a `zásadami` upravenými v charte. Na základe tohto rozdielu sú subjektívne práva rešpektované, zatiaľ čo zásady sú dodržiavané (článok 51 ods. 1). Zásady môžu byť vykonávané prostredníctvom legislatívnych alebo vykonávacích aktov (prijatých Úniou v súlade s jej právomocami a členskými štátmi, avšak iba v prípade, ak vykonávajú právo Únie); s ohľadom na uvedené sa pre súdy stávajú významnými, len pri výklade a preskúmavaní týchto aktov. Nespôsobujú však vznik priameho nároku na pozitívne konanie zo strany inštitúcií Únie alebo orgánov členských štátov, čo je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (pozri najmä judikatúru týkajúcu sa `zásady predchádzaniu škodám` uvedenú v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2002 vo veci T-13/99, Pfizer/Rada, s množstvom odkazov na skoršiu judikatúru; a sériu rozsudkov k článku 33 (bývalý článok 39) o zásadách pôdohospodárskeho práva, napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C-265/85, Van den Berg/, Zb. 1987, s. 1155: preskúmanie zásady stabilizácie trhu a oprávnených očakávaní) a s prístupom ústavných systémov členských štátov k `zásadám`, najmä v oblasti sociálneho práva. Pre ilustráciu, príklady zásad uznaných v charte zahŕňajú napr. články 25, 26 a 37. V niektorých prípadoch môže článok charty obsahovať tak prvky práva, ako aj zásady, napr. články 23, 33 a 34.
Odsek 6 odkazuje na rozličné články v charte, ktoré v duchu subsidiarity odkazujú na vnútroštátne právne predpisy a prax.